Krčí nosom a pozerá sa do slnka. „ Ela, ty tých idiotov priťahuješ ako magnet!“ otočí sa na mňa a podá mi fľašu vodky. „Ja viem,“ poviem a napijem sa. Vodka zaplaví moje chuťové poháriky a mne sa na chvíľu skrivia ústa. Neznášam ju. Ona to vie a vracia mi to tým, že ma nechce opiť. „Aj tak nechápem, čo na ňom vidíš,“ vzdychne si a oprie sa na lavičke.
Pred očami mám jeho pehy, ktoré mu slnko rozsypalo po tvári. Medzi nimi svietia dve zelené studnice. Ak si to zaslúžite, pekne sa na vás usmejú. Jeho okno do duše. Niekedy však tomu druhému nestačí ani mapa na to, aby našiel cestu k jeho srdcu.
„Ela! Nespi! Poď ideme!“ udrie ma do pleca. Vstanem a cítim sa ako na kolotočí. „Nie po moste nejdem, pozri sa ako sa vlní!“ snažím sa jej vytrhnúť z rúk a odísť preč od toho tancujúceho železobetónového čuda. „Neblbni!“ pokúša sa ma ukľudniť. Prudko sa jej vytrhnem. „Člup!“ začujem slabo a dívam sa na ňu pohľadom víťaza. „Ty koza, spadla ti kabelka!“ chytí sa za hlavu a ukazuje prstom do Váhu. Rozbehnem sa ako pomätená sliepka k brehu. So svojou šikovnosťou slona a parádnou opicou sa samozrejme šmyknem na najbližšom kameni.
Duní mi v hlave. Chvíľu mám pocit, že počujem mamu. Snažím sa otvoriť očí, ale vidím len biele svetlo. „ Som mŕtva?!“ prebleskne mi mysľou. „ Otvor tie oči úplne! A možno aj niečo uvidíš…,“ odpovie mi na moje myšlienky známy hlas. „ Ach Simi, kde to som?“ vidím konečne obrysy svojej kamarátky. „Si v nemocnici. Máš tu aj maminu, len si šla kúpiť pred chvíľou kávu. Veľmi si nás vyľakala , vieš?!“ zovrie pery a pozrie sa na mňa naozaj prísne.
Neskôr som sa dozvedela, že pri mojom páde som si okrem zadku aj celkom slušne udrela hlavu. Vďaka tomu si nepamätám väčšinu dňa. Ako na potvoru si ale pamätám udalosť, ktorú som zapíjala. A to, že som ju poriadne zapila mi zase pripomína môj žalúdok. Po tejto príhode som sa rozhodla, že pitie nechám na odborníkov a ja si nájdem iný liek na moje zlomené srdce.
„To nemyslíš vážne?!“ hovorí a nesnaží sa ani od prekvapenia zavrieť ústa. „ Prečo nie?! Vyplním si čas cez prázdniny, zarobím si nejaké peniaze a užijem si trochu nevinnej detskej lásky,“ vysvetľujem jej oduševnene . Pohladká ma po hlave. „ Moja, tebe by mali asi ešte spraviť nejaké vyšetrenia. Mám totiž pocit, že po tom páde to tam máš všetko naopak. Ela veď ty deti nemáš rada! Ani si sa nikdy o žiadne nestarala.“ „Ale mám! A nastúpim už v pondelok. Neboj, každý večer tu budem pre teba!“ usmejem sa na ňu a ona prevráti oči.
„ Simi?“ „Áno, prosím kto mi volá?“ ozve sa z telefónu. „Veď, to som ja!“ „Ela? Povedala som ti nech mi nevoláš do roboty,“ odpovie mi polonahnevane. „Mám tu menší problém,“ zapýrim sa do telefónu. „ Čo si zas urobila?“ spýta sa a ja sa cítim ako malý fagan. „Noo, je toho trošku viac. Začalo to nevydarením praním, aj keď ružová je krajšia než bledomodrá no nie? Potom som sa samozrejme potrebovala trochu ukludniť nervy a na stole bolo otvorené červené víno. Tak som si ho išla naliať, aj keď Frankovku veľmi nemusím. Veď ale chápeš, kto si už dáva do kuchyne biely koberec?! BIELY!“ kričím do telefónu a snažím sa, čo najvýstižnejšie vyjadriť moju situáciu.
Do týždňa som dostala výpoveď a k tomu ako darček kiahne od malej. Snažila som sa stále nájsť spôsob ako si vyrovnať svoje duševné ph. Naučila som sa háčkovať, no skončila som pri polke zimnej čiapky. Absolvovala som kurz kreslenia, po ktorom mi odporučili abstraktné umenie. Vyskúšala som teóriu klin sa klinom vybíja, no u mňa ten nový klin skôr ten predchádzajúci ešte viac zabil. Začala som cvičiť jógu, chodiť na hodiny tanca, piecť, hrať na gitare, kúpila som si morča,…až to jednoho dňa zrazu prišlo. Ph neutrál.
Krčím nosom a pozerám sa do slnka. „ Ako ti je?“ obrátim sa na kôpku nešťastia. „Cítim sa ako kus petržlenu. Ani by som sa nedivila, kebyže do rána ozeleniem,“ odpovie mi . „Nezabúdaj, že tu máš mňa! A keď sa z teba stane petržlen budem ťa pekne každý deň zalievať,“ usmejem sa na ňu a podám jej fľašu vodky.
Celá debata | RSS tejto debaty