Také moje čmáranice

Sedela som pri krbe a čítala som si verše, ktoré nedávali veľký zmysel. Nezaujímal ma svet vonku, bola som spokojná pri svojom krbe. V tej chvíli si sa privalil ty, privalil si sa ako víchrica…Vytrhol si strechu a spolu s ňou aj mňa, vytrhol si ma z môjho teplého miestečka. Niesol si ma nežne, kĺzala som vzduchom ako lístok. Netrvalo dlho a ja som ti uverila…uverila som, že ma priveješ až do raja a že tam budeme spolu do konca života. Povedal si , že chceš moje srdce, ako dokaz lásky. Chvíľu som sa zdráhala, ale ty si hovoril tak jemne. Pocítila som miernu bolesť, keď si mi ho bral. Nežne som sa na teba usmiala a vtedy sa to stalo…pustil si ma. Už som sa nekĺzala vzduchom ako list…padala som do prázdna ako  ťažký kameň. Ešte som videla ako si moje srdce odkladáš a potom letíš preč. Možno do nášho raja… Ten pád trval celú večnosť. Prečo si mi to urobil?…pýtala som sa sama seba. Dopad bol veľmi tvrdý a bolestivý. Ešte doteraz mám jazvy. Môj dom už znova stojí a ja sedím na svojom teplučkom mieste pri krbe. Zapínam televíziu…hlásia, že zajtra príde silná víchrica. Na okamih vo mne vzbĺkne nádej.. ty sa pre mňa vraciaš?!! Na chvíľu tomu uverím, na chvíľu…Vstávam a hľadám klince a dosky, zatĺkam okná…Nie tentoraz už to nedovolím…..