Také moje čmáranice

Stojím po členky ponorená v drobných kamienkoch. Neviditeľný límec čoraz silnejšie zviera moje hrdlo a v ústach cítim  nepríjemne mrazivé sucho. S každým jedným nádychom vnímam silnejšie tep, ktorý sa derie von. Pomóc! Mam chuť zakričať do tmy, no výkrik ostáva uväznený v mojom vnútri. Zatnem päste, no tuším, že tento boj nevyhrám.

Vlny obmývajú moje chodidlá a ja v ružových bodkavých plavkách finišujem na svojom prvom projekte. Úplne pohrúžená do práce, nevnímajúc okolitý ruch, dokončujem majstrovské veľdielo. Z úst mi vyčnieva konček jazyka. Pohybuje sa zo strany na stranu ako nemý dirigent práce. Pre niekoho iba hromada piesku no pre mňa prvý úspech týčiaci sa na pláži Spiaggia di Citara. „Fíha, pani architektka!“  sadá si ku mne otec hrajúc moment úžasu. Hrdo naňho vycerím svoj polovičný chrup. Veľa slávnych umelcov sa predsa počas života nedočkalo uznania. No ja áno a rovno od otca! „Čo poviete na malú dobrodružnú výpravu, Gaudí?“ Pomaly zdvihnem hlavu a prižmúrim oči pred slnkom. Na čele mi vzniknú dve krátke rovnobežky. Prikývnem.

„No konečne! Hľadal som ťa, ty moja potvorka,“ podáva mi drink a jemne mi pohladí vlasy. „Tiekli mi nervy z tých germánskych detísk,“ kývnem hlavou smerom k plážovému baru a snažím sa pomalšie dýchať. Usmeje sa a to zovretie vnútra trochu poľaví. Nechápem. Nechápem ako som sa dostala k takému skvelému chlapovi. Nechápem kto tam hore mi dožičil tento vyberaný kúsok a ja nemusím čeliť pochybným výpredajom citov. Nechápem. Len silno milujem.

„Kapitánka, hlásim, že loď je prichystaná!“ zasalutuje a postaví predo mňa nafukovačku. „Dovoľte mi v rámci Vašej bezpečnosti informovať Vás o technickom priebehu našej plavby za ostrovom pokladov. Oceán je plný žralokov a iných rôznych príšer“, pokračuje, „preto Vás prosím aby ste zotrvávali výhradne na palube a pevne sa držali. Bezpečnostné pásy nám bohužiaľ ukradli hrdlorezi. O chod plavidla sa samozrejme postarám ja“. Prikývnem a nechám sa nalodiť. „Lienočka, dávajte si pozor, dnes sú veľké vlny!“ kričí na nás ešte mama spod slnečníka. „Neboj mami!“ zakývam jej. „Nebój mami!“ zopakuje otec a posiela jej vzdušnú pusu. Netuší, že o pár minút prežije svoj najväčší strach v živote a ja, že ten môj práve začne. Tieseň, ktorá mi bude kradnúť spánok každú druhú noc. Až desivo presne opakujúca sa nočná mora, keď moje pľúca pomaly zapĺňa voda a ja sa snažím zúfalo nadýchnuť.

Trhlo mnou. „Hej! Čo sa deje?“ zameria na mňa spýtavý pohľad a ja viem, že tuší. Zhlboka sa nadýchnem. „Nič zlato. Prebehol mi mráz po chrbte,“ odvetím a pokúsim sa o úsmev. „Čo keby sme sa vrátili späť do hotela?“ Mlčím. „Veď vieš ako horlivo túžim celý pobyt predviesť svoje tanečné kreácie,“ uškrnie sa a začne smiešne krútiť bokmi. Rozosmejem sa a prikývnem. Svižne zdvíham svoje louboutinky zo zeme a spravím jeden krok späť. Dôkladné vymeraný. Pravé taký, aby už na mňa nedočiahlo. „Zajtra je tiež deň,“ zamumlem si potichu dívajúc sa nekončiaci tmavomodrý obzor. „Poď,“ podáva mi nežne ruku a ja vykročím.

Mam tridsať rokov a stojím v čiernych koktejlkách po kolená v mori. Držím sa pevne mohutnej mužskej ruky a cítim sa ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ako malé dievčatko v bodkavých plavkách. Vtedy ma však mocná ruka ťahala z mora, teraz ma vedie priamo doň-do hlbín môjho strachu. A ja jej úplne verím. Verím jej rovnako ako predtým, verím jej rovnako ako na pláži Spiaggia di Citara.