Oblečenie, kozmetika, knihy, mamine rezne. Mám všetko. Ešte dám navrch fotku v rámčeku a zatváram kufor.
„ Kedy si mi to chcela povedať?“
„ Nevedela som sa rozhodnúť. Vôbec som nevedela, čo robiť.“
„ Teraz už vieš?“
„Neviem..“
Mamina ma odprevádza k čiernemu taxíku. Na líci sa jej leskne jeden prúžok a očí má celé červené. Objímam ju a dávam jej pusu. Aj mne sa lesknú oči.
„ Na ako dlho?“
„ Možno pár mesiacov, možno rok..“
„ Rok? Čo ti tu tak chýba? Čo tam potrebuješ ísť hľadať?“
„ Chcem tam získať skúsenosti z klinickej praxe.“
Otravný check-in a dlhé čakanie na lietadlo. Medzitým zoznámenie s letiskovými toaletami. Ich dezinfekčný prostriedok ešte stále cítim vo vlasoch.
„ Takže to bolo celé klamstvo.“
„ Čo?“
„ Všetko…my.“
„ Nič som nesľubovala. “
„Máš pravdu, je to moja chyba, že ťa vôbec ľúbim.“
Sedím v lietadle. Moja spolusediaca mi oznamuje, že jej býva nevoľno. Chce sa mi tým dopredu ospravedlniť. Vypínam si mobil. Ešte sa naň pozriem či… Nič.
„ Odpísal ti ten lekár?“
„ Áno mami, odlietam tam vo štvrtok.“
„ Je tá terapia overená?“
„ Nie mami…ale vyzerá sľubne.“
„ Ako to zobral Adam?“
„ Nič nevie. Rozišla som sa s ním.“
„ Prečo si mu to nepovedala?“
„ Lebo ho ľúbim…“
Celá debata | RSS tejto debaty