Prstom zotiera kvapky rosy z pohára. „To sa mi nepozrieš ani do očí?“ pýta sa a nechápe silu tohto okamihu. Snažím sa uchovať si spomienky na jeho ruky, na jeho tvár, na… Zachovať si všetky tie malé drobnosti ako poklady v šperkovničke. Iba to, nič viac a nič menej. Nikto so sebou predsa nechce vláčiť olovenú guľu spomienok. „Tušil som to,“ povie a pozrie sa na mňa naozaj utrápene. Takého som ho ešte nevidela. A práve preto som ho mala rada.
S Petrom sme sa spoznali pred dvomi rokmi. Nebolo to jedno z tých tuctových zoznámení v bare, nie nezahliadli sme sa v dave a naši srdcia nevzplanuli vo vášni či ako sa to hovorí. Proste a jednoducho bolo to netradičné, aký bol vlastne aj Peter. Išla som vtedy vlakom a jedla jednu z tých bagiet, čo dostanete na každej benzínke. Najčerstvejšia zelenina, vynikajúci dressing, jedným slovom zdravá výživa. Tento úžasný dressing sa rozhodol udomácniť na mojom tričku a verte mi, že napriek tomu, že mám žltú naozaj rada, tento krát mi tam vôbec nepasovala. „To je čas pre kreativitu,“ usmial sa chalan sediaci oproti a nabral si na prst ešte trochu dressingu. Pozerala som sa na neho s otvorenými ústami a veru v tomto prípade nešlo o žiadnu frázu. Je zaujímavé ako vám prekvapenie dokáže zablokovať sánku. Každopádne, z mojej škvrny vzniklo slniečko a medzi nami sa vytvoril určitý druh steelovskej sympatie.
„Vždy mlčíš, keď treba hovoriť,“ flochne mi do tváre ako otec synovi zaucho. „Ako to myslíš?“ spýtam sa prekvapene. Prekvapovať ma vie stále, síce už iným spôsobom. „Tváriš sa súcitne a smutne, ako keby ti niekto trhal srdce a pri tom to robíš ty sama…“ Predstavujem si, že hovorí niečo iné. Že mi hovorí aký je naštvaný, lebo Berti roztrhal ďalší vankúš. Jeden večer sme našli doma roztrhané všetky nové vankúše. Vlastne až na jeden. Peter sa na ten vankúš pozrel a začal ho zúrivo trhať. Najprv pri tom nadával, no potom sa začal smiať. „Pozri Berti nám chcel spraviť Vianoce!“ fúkol do kopy peria a sadol si k Bertimu na zem. Vyzeral ako dieťa.
„Milujem, keď si prehrabuješ prstami svoje kučery. Mám ťa chuť vždy pohladkať. Ako keby to bolo tisíce malých ovečiek, ktoré potrebujú poláskať.“ Nikdy som nevedela odolať tým jeho šibalským očiam, neposlušným kučerám a silným pažiam. Keď sa na mňa pozrel a jeho kučery mu padali do očí, urobila som čokoľvek, čo odo mňa žiadal. Chcel aby som ho milovala, tak som ho milovala, chcel byť sám, nechala som ho, chcel, aby som patrila len jemu, tak ma bezvýhradne vlastnil.
Nervózne ďalej zotiera ukazovákom rosu z pohára. „ Niekoho mám,“ hovorí suchý hlas s nepríjemnou ostrosťou. Pozerám sa do poháru. Bublinky v mojej minerálke stúpajú nahor a postupne miznú. Hlúpe bubliny, načo sa tak ponáhľajú? Napila som sa. „Ani teraz mi nič nepovieš? Nič?! Krič na mňa! Rozbi ten pohár! Povedz, že ma nikomu nedáš!“ zvyšuje hlas a chvejú sa mu pery. Každé slova ma upokojuje. Pred očami sa mi vynára večer, keď prišiel domov a ja som mala horúčku. Sadol si ku mne na posteľ a spieval mi uspávanku. Bezúspešne sa snažím spomenúť si na jej slová.
„Opúšťam ťa Peter,“ vyslovujem celkom stroho a pokojne. Zahryzol si do spodnej pery. „Opúšťaš? Ale to bol len bezvýznamný románik. Prisahám! Ja ťa milujem! Len…len som chcel ,aby si sa trochu zmenila. Takto to už ďalej nejde. Musíme…“ „Už mám zbalené kufre. Chcela som sa s tebou len rozlúčiť. Náš vzťah si to zaslúži, no nie? Každý príbeh potrebuje predsa nejaký koniec,“ vyberám z peňaženky peniaze a pokladám ich na stôl, „to by malo za tú minerálku stačiť.“ Nechápavo sa na mňa pozerá. „Počkaj..Ale to sa ani nedá nazvať neverou. Ja…ja ťa stále milujem!“ habká a stráca aj poslednú dôstojnosť.
Pomaly vstávam od stola, láskam naposledy ovečky a uisťujem sa, že toho neberiem so sebou príliš veľa. „Iba tie drobnosti, iba to málo…“ opakujem si stále.